Ostré slnko prialo dnešnému výletu a tak spolu s tuctom dobrodružstvo očakávajúcich dovolenkárov sme sa v dobrej nálade vydali na cestu. Od počiatku nás viedla delegátka Eva v bielom džípe Suzuki a my ostatní sme ju rozdelení po skupinkách nasledovali v troch červených. Dobrodružstvo sa teda začalo v dobrej nálade. Pred spoznávaním takmer neobývaného vnútrozemia sme sa zastavili najprv v rybárskej dedinke Skala Maries s prístavom v tvare polkruhu. Eva nám predstavila matku „morského vlka“ ktorý ako prvý založil lodné výlety na ostrove. Po pomalom prejazde cez Skala Maries bohatom aj na veľký počet tavieren ,ktoré tu večer ožívajú zaplnené Grékmi sme pokračovali cez úžinu tiahnucu sa pomedzi olivové háje a pastviny do hôr. Po pár kilometroch sme dorazili do turisticky známeho Maries horskej dedinky prináležiacemu k Skala Maries ,kde sme na konci asfaltovej cesty odstavili Suzuki. Prechádzkou naprieč Maries sme sa zastavili v malom pohostení kde sa v tieni figovníkov schovávala hŕstka starších mužov, rozprávajúcich a popíjajúcich nealkoholické n
ápoje. Pomedzi domčeky sme prešli ku kostolíku z vonkajšej strany plný malieb vyjavujúcich ich vieru. Vstupná brána mala obdobný tvár a maľbu ako kláštor M. Archanjela. Pomaly sme sa vydali spať k autám. Medzitým som pomedzi domčeky prešiel až k najvyššiemu miestu v dedine na schody domu milej gréckej pani, aby som mal dobrý výhľad. Ako som sa tak túlal, zdravil som postarších Grékov posedávajúcich na schodoch a terasách svojich domov, ktorý mi srdečne opätovali pozdrav s úsmevom. Zašiel som za kopec do figového hája kde sa mi naskytol zaujímavý objav. V príjemne vyzerájucej rokline pri malom potôčiku som narazil na ruiny starodávnej lisovne olivového oleja. Po dome s mlynským kolesom veľa nezostalo ,ale zato spod ruín trčali staré stroje, ktorými lisovali olej za pomoci vody. Škoda že miesto bolo tak zabudnuté že sa tu nachádzalo množstvo odpadu. Vrátil som sa späť k džípom kde som počkal na ostatných. A vydali sme sa po úzkej prašnej ceste ,ktorá stúpala hlbšie do hôr. Prudkou jazdou natriasajúc sa ponad rokliny sme sa po pár kilometroch zastavili pri stánku včelieho medu. Grék nám predviedol vytláčanie medu z plástov a následne nám dal kúsok plástu ochutnať. 
Tých čo chuť medu očarila, si pár pohárov zabezpečili a zakúpili si pár zväzkov Thymiánu a iných byliniek čo kupec ponúkal. Popri ceste sa rozprestieralo priehradne jazero Gena. Vydali sme sa po potoku privádzajúceho vodu do prekvapujúco veľkého jazera až ku kamenným blokom, po ktorých stekala priezračná a ľadovo osviežujúca voda. Ta miestami vytvorila malé ,ale hlboké jazierka, ktoré tu v období dažďov. Cesta pokračovala ďalej do hôr, kde sme sa nezaobišli bez dobrých bŕzd a dobrých skúseností vodiča z radov dovolenkárov. I keď som mal možnosť si zašoférovať radšej som sedel vzadu a nadskakoval spolu s autom a fotoaparátom pridržiavajúc sa obruby odnímateľnej strechy. Takto som sa ponad strechu auta nevyhol hustému prachu valiaceho sa spod kolies auta idúceho pred nami. Po pár kilometroch som ho mal snáď všade a už mi škrípal aj medzi zubami. Zastavili sme sa na križovatke ciest vedúcich na Ypsarion a Kastro. Na rázcestí troch ciest stál drevený
stôl zo stoličkami a kúsok odtiaľ betónová platňa s kovovými tyčami pripomínajúca základy. Na otázku čo to znamená Eva pohotovo odpovedala ako jeden Grék sa rozhodol ,že na mieste postaví občerstvenie, ktoré tu buduje už pár rokov. Už pri príchode na toto miesto mi nešlo dohromady čo za „vola“ sa postavilo s džípom Cheroky uprostred kamenného poľa medzi kosodrevinu. Stúpajúc po ceste medzi kosodrevinou sme sa dostali na vrchol planiny ,ktorú obklopovala kosodrevina zvláštneho vzrastu pripomínajúceho postavy ľudí a zvierat a to všetko vytvorené prírodou. Kľukatou uličkou v pätách s poblázneným Bulharom ,ktorý si to rozmyslel zisť z pomedzi kamenného poľa a nasledovať nás po ceste sme začali spúšťať strmo dole a hore ešte po užšej ceste ponad kolmé steny hôr s výhľadom na Maries. Nič moc pre slabé žalúdky a to najhoršie ešte len príde zvestovala po ceste Eva kde zastala aby nás informovala o zložitosti úseku. Máme isť pomaly s dostatočný
m odstupom. Poviem vám tu by mal človek čo robiť aj na motorke a to nehovoriac o bicykli. Pomaly ale isto sme sa dostali medzi stromy do vnútrozemia a pokračujúc po výšinách sme prešli okolo pozostalej kamenej chatrče po pastieroch oviec. Teraz tu viac menej stretneme len kozy potulujúce sa v stádach a poskakujúce po skalách. Len čo sa stratili pínie ,ktoré nás obklopovali sme v diaľke zazreli kamenne domy. Až po pár minútach vďaka vytrasenému rozumu mi došlo že sme konečne dorazili do Kastra. Nekontrolované som stláčal spust lietajúceho fotoaparátu z dôsledku hroznej cesty som fotil všetko čo sa dalo. Ako keby nebolo dosť toho že jazda džípom mi skoro vytriasla dušu som dostal ranu do hlavy. Ako som bol vyše strechy auta a točiac sa po okolí som si nevšimol že pred nami stoja mladé Gaštany lemujúce cestu. Nie že som dostal dobre po palici od gaštanu tvrdým ostnatým plodom ,ale ešte sa mi ostne vryli dobre pod kožu. Našťastie po prudkej bolesti rýchlo spamätal.Kastro
Zastavili sme priamo na upätí dediny. Domy podaktoré pekné nove zrekonštruované iné ako z vojnov
ého filmu zapĺňali celú dedinu na úpätí hory v nadmorskej výške 492 m. Dedinu z troch strán lemoval prudký zráz. Len čo sme sa dali všetci trocha do poriadku vydali sme sa na posvätné miesto a miesto posledného odpočinku pre nás trocha bizarného spôsobu. Gréci veria, že keď prenesú po 4-5 rokoch pozostatky z hrobov na miesto v Kastre do malej kaplnky na úpätí dediny, zaručia rýchlejší postup do neba a aj skoršiu úľavu od žiaľu po strate blízkej osoby. Dobre vyčerpaní, smädní a hladní sme sa usadili v jedinej domácej pohostinnosti v dome Profitis Iliasa ležiaceho po ľavej strane kostola sv. Athanasiosa. Tu v tieni gaštanov v príjemnom posedení sme si vybrali z pestrej ponuky občerstvenia. Ponúkané nám boli bravčove pečené ,grécky šalát, rizoto a nápoje ako pivo a cola. Ceny mali vysokohorskú prirážku, alebo lepšie povedané za cenu čo by ste zaplatili v Limenarií by ste mali aspoň o polovicu viacej na tanieri. Posedenie a v okolí bolo naozaj príjemne a nezvyčajne starý dom nádherné zasadený do prostredia vedľa kostola s kamennou terasou a starým nábytkom doladený farebnou výzdobou. Osi boli všade na okolo a keď začal domáci znášať spolu so synom jedlo na stoly tak to začínalo byť nebezpečné. Pár ktorý si objednal br
avčove pečené bol prekvapený keď im na stôl priniesli par kúskov kozích rebierok. Ja som sa ani nečudoval a preto som si ich ani neobjednal zo skúsenosti. Veď prasa som ešte na Thassose nevidel len samé kozy. Voňali síce lákavo no najesť sa asi z nich nedalo len čo sa človeku podráždili chuťové bunky. Pobede sme navštívili interiér kostola sv. Athanasiosa z roku 1434. Každopádne bolo zakázané fotografovať interiér takže väčšina svoje fotoaparáty poschovávala a podaktorí sa snažili fotiť potajomky. Urobil som si jeden záber na pamiatku.Opustili sme kostol a pomaly sme sa vydali na cestu a vychutnali si posledný po
hľad na dedinku Kastro založenú v 11. storočí, ktoré tu vybudovali obyvatelia ostrova z okolia Limenárie. V dobe keď prestal byť život na pobreží bezpečný vďaka okupácií pirátov. V roku 1943 zámožná rodina Gattilusi založila na základe dobrej strategickej polohe dedinu s Kláštorom Kastro, ktorý vďačí za pomenovanie dediny až dodnes. Obyvatelia dediny pomaly opúšťali začiatkom 20.storočia dedinu Kastro a vracali sa k pobrežiu kde sa začala budovať dnešná Limenaria. Dedina bola roky neobývanou a ožíva len raz do roka pri oslavách sv.Athanasiosa 18. Januára. Le
n pár rokov je tomu ako sa pomaly začal vracať život do tichého a pokojného miesta v Kastre. Predávaním dedičstva sa takto pár ľudí vrátilo a začalo obnovovať staré domy a využívajú ich na víkendové oddychovanie v pokoji tohto nádherného nič nerušeného miesta.Vodopády
Výdali sme sa na cestu k vodopádom .Po chvíle jazdy sme zistili že sa nám stratil jeden džíp s osadenstvom a Eva sa ich vydala hľadať. My sme zostali čakať na bývalých poliach pri prameni, ktorými tieto polia v dobe keď tu žili zavlažovali. Teraz tu zostala len mohyla vytesaná do mramoru spod ktorej vytekala osviežujúca voda. Len čo sa vrátila stratená partia vydali sme sa k tak ohlasovaným prameňom. Cesta o niečo lepšia sa tiahla smerom dole po upätiach kopcov a strmých svahov. Až na zákrute točiacej sa takmer 350° sme spomalili a ťažkým kamenistým terénom sme prešli pár metrov a ostali sme stáť pri vodopádoch Apostolus. Odstavili džípy a vydali sa po prúde smerom hore. Hneď na skok od cesty pod skalnatým previsom bolo vytvorene malé prehľadné jazierko. Prebrodili sme sa ponad previs a stúpali po kamenných blokoch, po štrku a preskakujúc cez bystrinu s všade trčiace
korene. Po niekoľko minútovej chôdze sme došli až k najvyššiemu vodopádu. Pod previsom z ktorého stekal malý prúd vody bolo rozsiahle jazierko. Nakoľko bolo suché počasie tak aj vodopád nemal dostatok vody. Najkrajší je podľa domácich v zimných obdobiach a na jar keď je na ostrove najviac zrážok. Avšak v tak chladnom období by som sa nemohol osviežiť vo vyhĺbených jazierkach týchto skvostných vodopádov. Vydali sme sa na cestu do Limenárie južnou cestou končiac pri fabrike na opracovanie mramoru. Prašnou cestou Eva skoro vytratila spolujazdcov pri prejazde potôčikom tečúceho naprieč cestou. Vhupla doň takou rýchlosťou, že sme mysleli, že už vyletia, našťastie sa dobre pridržiavali no doteraz neviem či si neotrepali zuby. Uprostred cesty stála koza, nehybne ako keby bola z kameňa. Čo bolo najpozoruhodnejšie, že stála šikmo. Myslím si že, asi nemá niečo v poriadku. A tak aj bolo. Keď sa po pár minútach pohla, všimol som si, že ta chudera musela dobre trepnúť na hlavu ako spadla z kolmej steny popri ceste ,kde na nás zopár kôz ešte pokukovalo. Jazda bola svižná a okrem stáda ,ktoré nám ešte skrížilo cestu už takmer na rovine nám nič nebránilo v ceste do Limenárie k mramorovému zverokruhu stojacemu nad plážou Metalia. Pred koncom nášho výletu sme sa prehnali do dediny Theologos a ukončili cestu pri Potose v plážovom bare, kde nám na zaver ponúkli pitie v cene výletu. V bare sme sa rozišli, každý šiel vlastnou cestou, a tí čo chceli, zostali na pláži. Mňa zaviezli na Metalia Beach do Limenárie, kde ma už čakala Lenka .Hneď ako sa dalo som sa osviežil po celodennej horúčave v mori a po chvíli sme sa vydali do apartmánu nakoľko som bol hladný ako vlk. Večer sme strávili v Potose, kde sme si objednali výdatné sladké zákusky z dielne gréckej cukrárky.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára