Cesta na ostrov

Osudné ráno po mesiaci čakania sa stalo skutočnosťou a my sme sa v Prievidzi naložili do autobusu z cestovnej agentúry Turancar, ktorý na nás čakal na vopred dohodnutom mieste. O 04:00 hod sme sa pohli a vydali sa smerom cez Nováky, Topoľčany, Nitra (tu sa stretli všetky autobusy a po pol hodine pokračovali ďalej) ,Nové Zámky a Komárno. Konečne sme boli kompletní a o deviatej hodine sme prechádzali slovensko - maďarskými hranicami. Ani nie po dvoch hodinách cesty na čerpacej stanici OMV, sme mali dvadsať minútovú prestávku. Prestávka sa predĺžila ako náhle šofér natrafil na závažnú chybu pri kontrole autobusu. Tak z krátkej prestávky bola dvojhodinová. Roztrhla sa hadica na prívod paliva do motora a nafta striekala po celom motore a bohvie odkedy. Našťastie autobus, ktorý prišiel po nás mal náhradnú hadicu ,ktorú zakrátko šofér vymenil. Konečne sme sa pred obedom pohli, počasie bolo upršané a nebolo moc príjemne postávať vonku a už vôbec príjemné sedieť v autobuse, kde smrdela nafta a splodiny z motora no našťastie to bolo už za nami. A my sme už len dúfali, že sa nič podobné alebo horšie nestane. Cestou nás šofér ubezpečil, že dobehneme stratený čas. Ako sa aj nakoniec stalo. Cesta plynula pomerne rýchlo.Cez Maďarsko a hlavne Srbsko ste nič iné na rozsiahlej rovine nevideli, len kukuricu a kukuricu. Aspoň, že sme išli cez Belehrad tam bolo trochu čo vidieť a troška nás zdržala zápcha a večer okolo 20:30 sme boli na bulharských hraniciach. Pasová kontrola netrvala ani nie 15 minút. Neporovnateľné s rokmi pred tým, keď sa muselo vyčakávať aj štyri hodiny. Okolo polnoci sme sa zastavili v bulharskom obchodíku, kde si mohli všetci nakúpiť niečo pod zub, jasné, že za eura veď leva aj tak nikto nemal „ten by sa do autobusu už aj tak nezmestil“ . Niekoľko kilometrov nato sme dorazili na Bulharsko - Grécke hranice. Kontrola prebehla opäť rýchlo a všetci boli nadšení, že cieľ cesty je na dosah ruky . Ako sme všetci pozaspávali tak sme sa prebudili až o 4:00 h nášho času (5:00 h grécky čas) v prístavnom meste Keramoti. Ešte za tmy sme si počkali na trajekt, ktorý o 5:30 h miestneho času už za svitania vyplával smerom k ostrovu. Okrem príjemnej plavby a vejúceho vetra sa nám naskytol pohľad vychádzajúceho slnka, ktoré ožiarilo celý ostrov do ranného svitu. Ako sme sa blížili k ostrovu, slnko bolo čoraz jasnejšie a ostrov sa nám ukázal v celej jeho nádhere a mohutnosti. Trajekt trval 45 minút a my sme sa vylodili v hlavnom meste Limenas. Malý problém pri vylodení nášho autobusu, ktorý nechcel naštartovať skoro zapríčinil meškanie trajektu. Pár chlapov, azda aj všetci čo tam stáli sa im podarilo autobus roztlačiť. Takto mali hneď v cene zájazdu aj rannú rozcvičku. Rýchlo sme ponaskakovali do autobusu a vydali sa do prvého letoviska Limenária ,kde sme ukončili našu púť autobusom. Autobus ešte pokračoval do letoviska Pefkari a následne do Potos.

Cesta za pokladmi ostrova

Dnešný deň sme si dali na čas a už o 9 h sme vyrážali z Limenárie. Krátko sme sa zastavili v Pefkari ,ktoré sa ešte len prebúdzalo do života. Prázdna pláž ,kľudné more ,čistá voda a ničím nerušený rybári v pozadí. Míňali sme letovisko Potos a popri pobreží okolo Sun Beach sme po pol hodinke cesty dorazili k pláži

Psili Ammos
neďaleko Astris. Miesto z nádhernou pieskovou plážou a čírou vodou sme si na prvý pohľad obľúbili. V pozadí bolo vidieť celý ostrov Panagia, o ktorom sme sa neskôr dozvedeli že je to ostrov králikov. Ak by mal niekto chuť na králika môže sa tam doplaviť a uloviť si na večeru ,avšak ak sa skôr neutopíte alebo vás nechytia,lebo ostrov je vyhlásený za rezerváciu. Na parkovisku pri ceste sme od parkovali a krížom cez tavernu sme zbehli k takmer prázdnej pláži. Pozvoľný pieskový vstup a číra a modrá voda nás nenechal dlho čakať. Ako sa začala pláž zapĺňať, začala sa aj voda mútiť. Okolo obeda bola na pláži hlava na hlave. Preskúmal som teda pravú kamenistú stranu pláže, čím som sa ďalej vzďaľoval tým bola voda čistejšia a bohatšia na morský život. Pred cípom útesu som vyliezol a prešiel kúsok po súši aby som sa nestal úlovkom okolitých rybárov. Kamenné pobrežie ošľahané morom a vetrom vytváralo zaujímavé tvary a priehlbiny malých jazierok plných krabov a iných morských živočíchov. Dlho však na súší nepobudol a nasledoval môj skok do hlbín mora. Okraj pobrežia bol dosť kolmý a voda hlboká že nebolo sa čoho obávať akurát strachu z hĺbok ,ale tým ja našťastie netrpím. Len čo som sa rozhliadol pod hladinou tak to bol nezabudnuteľný zážitok. Aspoň 7 metrová hĺbka a slnkom presvietené fascinujúce dno. Ešte zaujímavejšie bolo kamenne pobrežie pod hladinou s húfmi rýb, a iných živočíchov v neposlednej rade v skalnatých zákutiach som zazrel ukrytú chobotnicu. Ale to som sa už musel ponoriť až na dno ,kde som medzi skalami aj okrem iného vylovil nádherne perleťové mušle . Bádaním morského života som tam strávil aspoň hodinu ak nie viac. Úžastné miesto pre amatérskych potápačov. Späť som sa vydal po kamennom pobreží nakoľko rybárov dovolenkárov tam po pribúdalo a ich háčiky by mi skomplikovali život. Nádherné miesto z dvoma tavernami na pláži a malým minimarketom sme nakoniec opustili a vydali sme sa smerom okolo Astris do Alyki. Priamo v Astrise bola ešte jedna dlhšia piesková pláž aj z možnosťou hrať na nej volejbal. Pred opustením juhozápadnej časti ostrova sme ešte posledný krát natankovali ,lebo najbližšie to bude možné až v Skala Potamia vzdialenej približne 45km. Pomaly aj rýchlo koľko skúter dal sme sa valili do kopca. V najvyššom mieste cesty sa nám naskytol nádherný výhľad na celú časť polostrova z ostrovom Panagia. Každopádne tu bolo počas celej cesty na čo pozerať z vtáčej perspektívy. Prudké a kamenné pobrežie lemujú celú časť južnej strany ostrova až po

Alyki.
Po výstupoch a vzostupoch cesty nad pieskovou plážou sa v na okraji útesu týči ojedinelí ženský kláštor archanjela Michaela na ostrove len zo siedmimi mníškami. Kláštor sa naďalej rozrastá o architektúru. Za nízke vstupné vás pustia za brány kláštora. Zaskočiť vás môže akurát to že vás donútia obliecť si oblečenie podobné väzenskej pásikavej rovnošate. Na nás to pôsobilo dosť vtipne ,dohabaný ako posledný trestanci. Obliecť by ste si to nemuseli len v tom prípade ak by ste mali dlhé nohavice, dlhé rukávy ,alebo sukňu až po zem. Ale to ma asi malo kto pri tunajšej teplote. V okolí kláštora sa nachádzajú nádherné kamene serpentíny ,ktoré zadržujú úrodnú pôdu pod olivovníkmi. Snažil som sa zdolať kopec nad kláštorom z vedomím ,že sa mi podarí nazrieť do kláštora nakoľko je celý obmurovaný vysokým múrom. No majú to veľmi dobre premyslené nech som liezol ,akokoľvek vysoko a bol čim ďalej od kláštora tým som videl čo raz menej. Aspoň nad cestou sa mi podarilo zachytiť nádherné pohľady. Pohnali sme sa teda smerom na Alyki ,kde sme mienili stráviť zvyšok dňa. Ako náhle sme dorazili ja som sa vydal objavovať dávnu históriu. Alyki je bohaté na zrúcaniny antickej architektúry z dôb keď sa na tomto mieste ťažil biely mramor na ktorom leží cely výbežok. Nebyť ukončenia ťažby v dávnej dobe tak by za pár storočí zmizol výbežok pod hladinou. Vydal som sa teda okruhom cez spomínané antické zrúcaniny po úbočí mramorových lomov. Fantastický pohľad na bielu jasajúcu farbu mramora a azúrovo modrej farby mora. Napriek zubu času bolo možne nájsť a vidieť pozostatky z ťažby a celých stĺpov. Tie vyrezávali rovno z mohutnej skaly tak ako cele stavebné bloky. Do teraz mi nie je známe akým spôsobom. Najviac som si vychutnal potápanie sa v lome, po bielej kryhe som opatrne zišiel na okraj a skočil do mora. Len čo som bol pod hladinou naskytol sa mi nádherný podmorský svet ,ktorý sa slovami ani nedá opísať. Plávanie a potápanie je na vlastné riziko a určite by som neodporúčal plávať v tejto oblasti počas čo len trochu rozbúreného mora. Dosť rýchlo to tu človeka oplieska o skaly a bolo by aj dosť problematické vyjsť z mora. Po potápaní som sa vrátil spať na pobrežie a vrátil som sa na výbežok ,ktorým som pokračoval cez hustý porast. Úzke chodníky ma znova priviedli k pobrežiu a zároveň k cípu Alyki. Bolo tu vidieť pozostatky činnosti ťažby z dávnych čias na rozsiahlej ploche zväčša pod hladinou, len kde tam trčala nejaká skala pripomínajúca kváder . Prekrásne miesto na potápanie ,hlavne v okolí tohto lomu. Preplával som až na koniec cípu a našiel som si skalu v tvare lehátka a vychutnával nezabudnuteľné čaro ostrova a priazeň slnka. Boli by sme si vychutnali nádherné miesto Alyki ,až do posledných slnečných lúčov ,ale čakal nás program z názvom Grécky Večer

Prvé zakutia ostrova

Dnešným dňom sme sa rozhodli požičať si skútra na celý náš pobyt za zámienkou objaviť čo najviac pláži a krás ostrova. Krátkou správou som požiadal delegatku aby nám vybavila skútra. Prišla k nám na izbu nečakane rýchlo ešte pred deviatou hodinou a navrhla nech si idem vybrať do požičovne a ona vybaví zľavu. Avšak ešte musí vybaviť požičanie auta ,tak sme sa dohodli na 9:15 h pred požičovňou. Ako som tak čakal pred požičovňou a obzeral si motorky ,ktorú si vyberiem, prihovoril majiteľ. Zo začiatku som nenadväzoval komunikáciu ,ale po štvrť hodinu som sa pustil do rozhovoru z majiteľom. Podarilo sa mi vybaviť silnejšiu a vädšiu motorku ako tie malé lenivé Piagga. Sklepal som aj cenu zo 17 eur na 15 eur na deň už pri požičaní na tri prvé dni. Napriek tomu že Eva spomínala niečo iné. Práve keď som podpisoval papier o prevzatí tak sa Eva objavila vo dverách. Ospravedlnila sa za mešká a odišla keď videla že som sa zariadil.

Sun Beach
Po raňajkách ako sa patrí sme vyrazili smerom do Potosu. Prešli sme okolo letoviska Pefkari a po pár minútach jazdy sme boli už v Potose . Menší problém na križovatke v do Theologos v centre Potosu . Zrazu sa všetci ocitli v križovatke a nevedeli kto s koho. Ako obyčajne pravidlo pravej ruky im nič nehovorí celý Gréci a tak opatrne sme nakoniec prešli križovatkou a pokračovali v jazde. Po dvoch kilometroch sa nám z kopca naskytol krásny výhľad na celé údolie s nádhernými pieskovými plážami lemujúce pobrežie Potosu až po Pefkari. Pomalou jazdou klesajúc cestou sme sledovali okolitú prírodu a členité kamenné pobrežie s nádhernou scenériou skalnatých výbežkov. V diaľke z mora vyčnieval malý neosídlený ostrov Panagia. Za prudkou zákrutou následne cesta stúpala a my sme na jej najvyššom mieste ostali stáť. Pod cestou so strmím chodníkom sa rozprestierala nádherná malebná pláž. Priezračne modrá voda a biely piesok pri vstupe do mora a skalnatý previs po pravom boku pláže. Rozhodli sme sa že zostaneme na tejto pláži veď kto by jej neodolal. Rozhodli sme sa teda zotrvať. Mne nestačilo sa len tak čvachtať vo vode a tak som zobral potápačské okuliare a vyplával som okolo útesu. Po pár desiatkach metrov som zazrel po prevej strane rozsiahlejšiu pláž, ktorú od cesty zakrývali borovice a preto sme ani moc nevšimli. Doplavil som sa až na breh, no pláž ma neupútala až na toľko. Pláž už nebola ani taká očarujúca a vstup bol kamenistý a medzi nimi boli vyhĺbené úzke chodníky ,kde už bolo dno pieskové. Rozhliadol som sa po pláží a ponad útes ,ktorý som predtým oboplával a delil pláž na dve časti som prešiel späť. S fotoaparátom na krku som sa vydal spať objaviť pobrežie. Krátka prechádzka po pláži vymenilo skackanie po ostrých skalách lemujúcich asi pol kilometra pobrežia. Musel som dávať dobrý pozor aby som sa nepošmykol pri najhoršom nezachytil v nejakej priehlbine. Každopádne to bola určite lepšia a bezpečnejšia cesta ako prejsť husté pichľavé kríčky a bodliaky, ktorých bolo na okolo požehnane. Ako som si tak skackal a blížil sa k malej zátoke naskytol sa mi zaujímavý pohľad na diery vyhĺbené od vody, boli plné kryštalizovanej morskej soli. Tmavo sfarbené členité pobrežie vystriedala žlta kamenná kryha stúpajúca akoby spod hladiny a strácajúca sa na pobreží ostrova. Čoskoro som mal aj na dosah skalný stĺp týčiaci sa z pod morskej hladiny. Myšlienka dostať sa čo najbližšie ma hnala dopredu i keď pobrežie už nebolo také ľahké prejsť a hraničilo z úrazom. Odvaha mi nechýbala no chybný krok a mohol som skončiť. Nebyť možno potápačov ,ktorých som zatrel na člne asi by som nepokračoval. Túžba vidieť nepoznané ma hnala dopredu. Iná cesta ako cez skaly v plytkej vode miestami 10 cm pod hladinou ,ale miestami aj 50 cm som sa musel prebrodiť. Voda príjemne osviežovala a koberec z morských rias a živočíchov zanechával zaujímavý pocit pri každom dotyku. Nebyť fotoaparátu radšej skočím do väčšej vody a preplávam . Pred očami sa mi rozprestierala zátoka v malom poloblúku dostupná nebyť menšej hladiny tak len na člne. Prešplhal som skalnatom skalnatý previs a na šťastie mal dosť dobrý tvar v ktorom sa dalo celkom dobre udržať. Nakoniec som sa ocitol na žlto-okrovej pláži zo žltým kameňom z bielym stredom pripomínajúc kreslo. Aj som sa doň usadil a bolo to dosť pohodlné, už len pivko do ruky a nič mi nechýbalo. Návrat bol už jednoduchší ,lepšie sa dalo vyšplhať na výbežok útesu a dole som už len zoskočil a prešiel ponad hladinou na okraji kamenej steny a vrátil sa na cez “ žltú kryhu“. Po úzkej cestičke smerom k ceste vybehané od kôz ,trocha dopichaný dorazil na cestu. Svižným tempom po rozpálenom asfalte som šiel až kým som nedorazil k Sun Beach. Že má pláž aj meno som si všimol keď som prechádzal okolo vjazdu ktorému som predtým nedával nejaký význam. Lenku som po príchode vystrašil opekajúcu sa na deke. Bolo 13:30 trocha sme sa spoločne osviežili a vydali sa k skútru a prešli sme na pravú stranu Sun Beach. Odhodlal som sa preplávať až tam kde som bol doteraz na pešo. Dalo mi dobre zabrať kým som tam doplával veď mohlo to byť popri pobeží cez kilometer. Celé mi to trvalo viac ako hodinku hodinu a pol s cestou naspať. Vylovil som pár krásnych mušlí hlavne v tom nemennom zálive.

Taverna Molos
Pred štvrtou sme sa pobrali z pláže, keďže o 16h sme mali byť pred Aegeanom. Čakali skoro kompletná partia až na troch oneskorených na čele s delegátkou Evou. Všetci po hromade sme sa vybrali do vzdialenejšej reštaurácie Molos na promenáde, ležiacej takmer v centre neďaleko hlavnej križovatky. Delegátka Eva nám tu porozprávala vtipným spôsobom všetky zaujímavé informácie o ostrove o možných organizovaných výletoch spolu s uvítacím prípitkom v podobe Ouza z vodou zvané „Levie mlieko“. Pre tých čo neradi alkohol mali na výber nealkoholický napoj. Celé sedenie trvalo zhruba hodinku a pol a na vädšinu hostí zabral alkohol až uspavajúco. No niet divu pri takom teple. Povedčšine si každý vybral nejaký výlet ,ktorých bolo neúrekom. Ale o výletoch ešte neskôr. V Molose je možnosť zakúpenia si plnej penzie, polpenzie, alebo samotných večier. Neskôr sme zistili ,že tam veľmi dobre varia.

Severo-západna časť ostrova.

Slnko nad obzorom nás ešte vytiahlo aj napriek únave a tak sme sa vydali preskúmať pobrežie v smere k hlavnému mestu Limenas. Počas cesty sme ešte dotankovali čerpačke .Cestou pomedzi do skaly vyhĺbeného kaňonu sme sa zastavili nad plážou Trypiti. Cesta začala zatáčať a naberala na spáde. Za takzvaným kaňonom sa nám naskytol nádherný pohľad na strmé pobrežie. Po pár kilometroch sme zišli na odbočke do dedinky Skala Maries. Cez budúce letovisko okolo výstavby apartmánov , ktoré tu rastú ako huby po daždi. Úzkou uličkou sme prišli do centra tejto malebnej rybárskej dedinky. Malé ale nádherne kľudné miesto. Na druhej strane dedinky sa nachádza rozsiahla piesková pláž z pozvoľným vstupom do mora. Svižnou jazdou sme sa vydali po už tak povediac rovnej ceste do najbližšej dedinky popri pobreží. Pobrežie už nebolo až nemalo také očarujúce pláže ,zvädčša kamenisté a plne vodných ježkov. V dedinke Skala Kalirachi sme sa prešli po prístave ,kde práve rybári chystali svoje bárky na nočný rybolov. Prístav lemovanú nádherné palmy a scenéria farebných domčekov navodzovala príjemnú atmosféru. Najďalej sme ešte prešli do dedinky Skala Sotiras kde sa naša cesta končila pri miestnom kostolíku. Už sme ani nemali dostatok času ísť priamo do hôr kde na strmom kopci leží asi najstrmšie položena dedinka Sotiras. Nakoľko bolo už slabé nemalo význam isť taký kus. Škoda možno na budúce. A tak sme sa svižným tempom vrátili naspať do dedinky Sk. Maries, kde sme strávili očarujúci a ničím nerušený večer.

Prví deň v Limenári

Po príchode do Limenárie nás príjemne uvítala delegátka Eva. Vystúpili sme pred apartmánovým domom Aegean a batožinu sme si zložili pri vstupe. Po polhodinke sa delegátka vrátila ešte raz nás uvítala rozdala nám čísla apartmánov a podala základné informácie.Zostali sme dosť sklamaný ,že apartmánový dom stál rovno na frekventovanej hlavnej ceste a druhé že sme dostali najmenšiu izbu s najmenším balkónom. Počas toho ako upratovali izby som si ich prezrel a zaskočilo ma to rozdielna veľkosť a vybavenie. No čo už niekto musel dostať aj takúto izbu. Do 12 h sme museli čakať kým poupratujú, aby sme sa mohli nasťahovať. Skôr a lepšie by sme si upratali sami a nemuseli by sme ani tak dlho čakať. Medzi tým sme sa asi ako jediný išli kúpať. More bolo čisté voda príjemná, teplejšia ako po iné mesiace a bolo jej aj menej. Nakoľko bolo také horúce leto tak sa z mora odparilo ,čo nás dosť prekvapilo. Prvé čo nám prišlo na povšimnutie bol nový most na promenáde ,ktorý tam postavili pred rokom po veľkej vode. Celkove sa tam toho veľa nezmenilo. V podstate by to nebolo ani možne nakoľko Gréci sú strašne ležérny a robí sa im kedy sa im zachce a keď sa im nechce nerobia tak dlho ako tu uznajú za vhodné. Keď sme sa o 12 h vrátili k apartmánu všetci ešte stáli vonku. Rozhodol som sa teda isť pozrieť či je naša izba hotová. Nakoľko už kľúč visel vo dverách ,čo bolo znamenie že izba je už pripravená sme sa nasťahovali.Po hodinke sme boli už na chystaný a vydali sme sa na známu Metalia Beach.Cestou na pláž sme sa ešte zastavili v prístave kde som si nemohol nechať ujsť vyjsť na kopček s ktorého som mal nádherný výhľad na Limenáriu. Po schodoch strmých ako do neba sme sa dostali rovno na cestu vedúcu k domu Palati ,ktorý sa vypínal nad Limenáriou. Pri dome Palati sa nesmiete pomýliť odbočiť doprava ináč na pláž nedôjdete. Prašnou cestičkou sme sa dostali konečne nad Metalia Beach a prvé čo nás príjemne prekvapilo bola Slovenská zástava na stožiari pri plážovom bare spolu s ostatnými nami známymi okolitými krajinami. Ďalšia novinka na chodníku boli schody, ktoré boli viac než dobrý nápad. Po kľukatej uličke sme sa zakrátko cez ruiny starej fabriky na ťažbu železnej horniny dostali na pláž. Zaskočilo nás menej kamienkového piesku ,nieže by si ho niekto zobral na stavbu, pravdepodobne ho odliv zobral do mora a teraz trčali len skaly. Veľmi zaujímavé ako sa tento záliv zmenil, hlavne to bolo vidieť pod hladinou. Ježkovia čo pred tým osídľovali kamenné podložie pláže sa vytratili čo bolo nakoniec dobre pre tých čo chodili naboso. K tomu všetkému nižšia hladina mohla spôsobiť zranenie na skalnom výbežku, ktorý bol len niekoľko centimetrov pod hladinou a to aj napriek tomu že ste plávali ďalej od brehu, kde bola voda dostatočne hlboká. Napriek tomu bol voda super a aj čistá. Až na výnimku kde na konci zálivu bol jediný kamienkový vstup do mora, boli nečistoty. Strávili sme pár hodín na pláži a už aj tak unavený z cesty sme sa pobrali okolo 18h z pláže. Cestou sme sa zastavili v miestom minimarkete a kúpili sme si našu záchranu fľašu Fanty. Boli sme už taký smädný a hlavne Lenka že stiahla 1a1/2 fľašu za pár minút. Za pár minút po hlavnej rušnej ceste sme dorazili do apartmánu. Po výdatnej večery sme vyšli po západe slnka do ulíc Limenárie. Po prechádzke promenádou sme zakotvili vo Vythos Bare. Mali sme šťastie na miesto nakoľko všetky bary boli preplnené turistami ,ktorý všade okrem popíjania a zábavy sledovali futbal. Usadili sme sa rovno nad plážou z výhľadom na pobrežie a osvieteným domom Palati . Zo širokej ponuky sme si vybrali čokoládový a ovocný koktail z bielym rumom po šesť eur. Priniesli nám ich vo vysokých pohároch z prskálkou ,z dvoma veľkými slamkami. Chutili výborne a celý večer až do polnoci sme presedeli v príjemných kreslách Vythos baru z dobrou letnou atmosférou. Nebyť toho že sme sa museli vrátiť do apartmánu ,asi by sme zaspali v bare nakoľko tam bolo tak príjemne.

Grécky Večer

Po príchode z Aliki vyštípaný slnkom a ošľahaný vetrom sa blížilo k 19h. Vyčerpaný sme si čakali na príchod autobusu, keď v tom doletí Eva ,že kde sme, veď sme mali čakať na križovatke. Rýchlo ako sa dalo sme dobehli na križovatku a vydali sa dúfajúc že sa dobre najeme a napijeme na Gréckom večeri v Theologos. Po príchode do Theologos až na samý koniec sme sa skupinkou ľudí vydali naprieč uličkami. Ešte sme netušili ,že to bude aj s cestou autobusu trvať hodinu. Badaním po dedinke sme konečne pri západe slnka takmer doplazili k cieľu na samý začiatok dedinky k reštaurácii Augustos sa to malo celé konať. Usadili nás pri pódium a krátko nato vyhladovaný a vysmädnutý sme sa nastavali k takzvaným švédskym stolom. Vyzeralo to nádherne tak sme si z každého nabrali na ochutnávku. Horšie to bolo keď sme sa usadili a začali jesť. Všetci boli taký smädní že nestíhali nosiť plné džbány vody. Koza rozsekaná že by ju nespoznal ani patológ. Zvláštne páchla a mäso som tam márne hľadal a kura sa pieklo asi z kozou. Tak sme po vyskúšaní tých ostatných tradičných omáčok a šalátov zaliali aspoň dobrým vínom. Ktorého bolo aspoň dosť ,červené a biele nestíhali nosiť aspoň pri mojej spotrebe. „Keď nie sýty tak aspoň spitý znelo heslo večera. Okrem jedla ten program stal naozaj zato, už počas úvodu spieval Grék ,ktorý si tam išiel zodrať hlasivky. O zábavu sa postaralo aj quarteto tanečníkov počas celého večera ,ktorý okrem tancu menili kroje. Začal sa obrat vytláčania hrozna. V pozadí po schodoch zo spevom schádzal Grék z gajdošom až na pódium kde vyzval dievky na tlačenie hrozna. Lepšie povedané aby povyliezali do suda. Zo začiatku sa každá jedna zdráhala no zakrátko nebolo placu a chceli tam byt asi všetky. Po jednej ich začali znášať na rukách. Grék ktorý doteraz spieval im začal zmývať nohy čo najvyššie. Radosť mali všetci a muži ,ktorý krúžili ako supy okolo svojej koristi, len čo si najviac nafotiť. Toto bol ešte len začiatok nabitého programu. Tradične tance v krojoch a spevu sa striedali jeden za druhým, kde sa neskou v sprievode ohňa začali rozbíjať desiatky tanierov. Všetci dobre naladený sa začali spoločne baviť pri sprievode gréckych tanečníkov. V dobrej nálade a po skvelej noci nás okolo pol druhej spoločne dopravili do našich apartmánov.

Castro Car

Ostré slnko prialo dnešnému výletu a tak spolu s tuctom dobrodružstvo očakávajúcich dovolenkárov sme sa v dobrej nálade vydali na cestu. Od počiatku nás viedla delegátka Eva v bielom džípe Suzuki a my ostatní sme ju rozdelení po skupinkách nasledovali v troch červených. Dobrodružstvo sa teda začalo v dobrej nálade. Pred spoznávaním takmer neobývaného vnútrozemia sme sa zastavili najprv v rybárskej dedinke Skala Maries s prístavom v tvare polkruhu. Eva nám predstavila matku „morského vlka“ ktorý ako prvý založil lodné výlety na ostrove. Po pomalom prejazde cez Skala Maries bohatom aj na veľký počet tavieren ,ktoré tu večer ožívajú zaplnené Grékmi sme pokračovali cez úžinu tiahnucu sa pomedzi olivové háje a pastviny do hôr. Po pár kilometroch sme dorazili do turisticky známeho Maries horskej dedinky prináležiacemu k Skala Maries ,kde sme na konci asfaltovej cesty odstavili Suzuki. Prechádzkou naprieč Maries sme sa zastavili v malom pohostení kde sa v tieni figovníkov schovávala hŕstka starších mužov, rozprávajúcich a popíjajúcich nealkoholické nápoje. Pomedzi domčeky sme prešli ku kostolíku z vonkajšej strany plný malieb vyjavujúcich ich vieru. Vstupná brána mala obdobný tvár a maľbu ako kláštor M. Archanjela. Pomaly sme sa vydali spať k autám. Medzitým som pomedzi domčeky prešiel až k najvyššiemu miestu v dedine na schody domu milej gréckej pani, aby som mal dobrý výhľad. Ako som sa tak túlal, zdravil som postarších Grékov posedávajúcich na schodoch a terasách svojich domov, ktorý mi srdečne opätovali pozdrav s úsmevom. Zašiel som za kopec do figového hája kde sa mi naskytol zaujímavý objav. V príjemne vyzerájucej rokline pri malom potôčiku som narazil na ruiny starodávnej lisovne olivového oleja. Po dome s mlynským kolesom veľa nezostalo ,ale zato spod ruín trčali staré stroje, ktorými lisovali olej za pomoci vody. Škoda že miesto bolo tak zabudnuté že sa tu nachádzalo množstvo odpadu. Vrátil som sa späť k džípom kde som počkal na ostatných. A vydali sme sa po úzkej prašnej ceste ,ktorá stúpala hlbšie do hôr. Prudkou jazdou natriasajúc sa ponad rokliny sme sa po pár kilometroch zastavili pri stánku včelieho medu. Grék nám predviedol vytláčanie medu z plástov a následne nám dal kúsok plástu ochutnať. Tých čo chuť medu očarila, si pár pohárov zabezpečili a zakúpili si pár zväzkov Thymiánu a iných byliniek čo kupec ponúkal. Popri ceste sa rozprestieralo priehradne jazero Gena. Vydali sme sa po potoku privádzajúceho vodu do prekvapujúco veľkého jazera až ku kamenným blokom, po ktorých stekala priezračná a ľadovo osviežujúca voda. Ta miestami vytvorila malé ,ale hlboké jazierka, ktoré tu v období dažďov. Cesta pokračovala ďalej do hôr, kde sme sa nezaobišli bez dobrých bŕzd a dobrých skúseností vodiča z radov dovolenkárov. I keď som mal možnosť si zašoférovať radšej som sedel vzadu a nadskakoval spolu s autom a fotoaparátom pridržiavajúc sa obruby odnímateľnej strechy. Takto som sa ponad strechu auta nevyhol hustému prachu valiaceho sa spod kolies auta idúceho pred nami. Po pár kilometroch som ho mal snáď všade a už mi škrípal aj medzi zubami. Zastavili sme sa na križovatke ciest vedúcich na Ypsarion a Kastro. Na rázcestí troch ciest stál drevený stôl zo stoličkami a kúsok odtiaľ betónová platňa s kovovými tyčami pripomínajúca základy. Na otázku čo to znamená Eva pohotovo odpovedala ako jeden Grék sa rozhodol ,že na mieste postaví občerstvenie, ktoré tu buduje už pár rokov. Už pri príchode na toto miesto mi nešlo dohromady čo za „vola“ sa postavilo s džípom Cheroky uprostred kamenného poľa medzi kosodrevinu. Stúpajúc po ceste medzi kosodrevinou sme sa dostali na vrchol planiny ,ktorú obklopovala kosodrevina zvláštneho vzrastu pripomínajúceho postavy ľudí a zvierat a to všetko vytvorené prírodou. Kľukatou uličkou v pätách s poblázneným Bulharom ,ktorý si to rozmyslel zisť z pomedzi kamenného poľa a nasledovať nás po ceste sme začali spúšťať strmo dole a hore ešte po užšej ceste ponad kolmé steny hôr s výhľadom na Maries. Nič moc pre slabé žalúdky a to najhoršie ešte len príde zvestovala po ceste Eva kde zastala aby nás informovala o zložitosti úseku. Máme isť pomaly s dostatočným odstupom. Poviem vám tu by mal človek čo robiť aj na motorke a to nehovoriac o bicykli. Pomaly ale isto sme sa dostali medzi stromy do vnútrozemia a pokračujúc po výšinách sme prešli okolo pozostalej kamenej chatrče po pastieroch oviec. Teraz tu viac menej stretneme len kozy potulujúce sa v stádach a poskakujúce po skalách. Len čo sa stratili pínie ,ktoré nás obklopovali sme v diaľke zazreli kamenne domy. Až po pár minútach vďaka vytrasenému rozumu mi došlo že sme konečne dorazili do Kastra. Nekontrolované som stláčal spust lietajúceho fotoaparátu z dôsledku hroznej cesty som fotil všetko čo sa dalo. Ako keby nebolo dosť toho že jazda džípom mi skoro vytriasla dušu som dostal ranu do hlavy. Ako som bol vyše strechy auta a točiac sa po okolí som si nevšimol že pred nami stoja mladé Gaštany lemujúce cestu. Nie že som dostal dobre po palici od gaštanu tvrdým ostnatým plodom ,ale ešte sa mi ostne vryli dobre pod kožu. Našťastie po prudkej bolesti rýchlo spamätal.

Kastro
Zastavili sme priamo na upätí dediny. Domy podaktoré pekné nove zrekonštruované iné ako z vojnového filmu zapĺňali celú dedinu na úpätí hory v nadmorskej výške 492 m. Dedinu z troch strán lemoval prudký zráz. Len čo sme sa dali všetci trocha do poriadku vydali sme sa na posvätné miesto a miesto posledného odpočinku pre nás trocha bizarného spôsobu. Gréci veria, že keď prenesú po 4-5 rokoch pozostatky z hrobov na miesto v Kastre do malej kaplnky na úpätí dediny, zaručia rýchlejší postup do neba a aj skoršiu úľavu od žiaľu po strate blízkej osoby. Dobre vyčerpaní, smädní a hladní sme sa usadili v jedinej domácej pohostinnosti v dome Profitis Iliasa ležiaceho po ľavej strane kostola sv. Athanasiosa. Tu v tieni gaštanov v príjemnom posedení sme si vybrali z pestrej ponuky občerstvenia. Ponúkané nám boli bravčove pečené ,grécky šalát, rizoto a nápoje ako pivo a cola. Ceny mali vysokohorskú prirážku, alebo lepšie povedané za cenu čo by ste zaplatili v Limenarií by ste mali aspoň o polovicu viacej na tanieri. Posedenie a v okolí bolo naozaj príjemne a nezvyčajne starý dom nádherné zasadený do prostredia vedľa kostola s kamennou terasou a starým nábytkom doladený farebnou výzdobou. Osi boli všade na okolo a keď začal domáci znášať spolu so synom jedlo na stoly tak to začínalo byť nebezpečné. Pár ktorý si objednal bravčove pečené bol prekvapený keď im na stôl priniesli par kúskov kozích rebierok. Ja som sa ani nečudoval a preto som si ich ani neobjednal zo skúsenosti. Veď prasa som ešte na Thassose nevidel len samé kozy. Voňali síce lákavo no najesť sa asi z nich nedalo len čo sa človeku podráždili chuťové bunky. Pobede sme navštívili interiér kostola sv. Athanasiosa z roku 1434. Každopádne bolo zakázané fotografovať interiér takže väčšina svoje fotoaparáty poschovávala a podaktorí sa snažili fotiť potajomky. Urobil som si jeden záber na pamiatku.Opustili sme kostol a pomaly sme sa vydali na cestu a vychutnali si posledný pohľad na dedinku Kastro založenú v 11. storočí, ktoré tu vybudovali obyvatelia ostrova z okolia Limenárie. V dobe keď prestal byť život na pobreží bezpečný vďaka okupácií pirátov. V roku 1943 zámožná rodina Gattilusi založila na základe dobrej strategickej polohe dedinu s Kláštorom Kastro, ktorý vďačí za pomenovanie dediny až dodnes. Obyvatelia dediny pomaly opúšťali začiatkom 20.storočia dedinu Kastro a vracali sa k pobrežiu kde sa začala budovať dnešná Limenaria. Dedina bola roky neobývanou a ožíva len raz do roka pri oslavách sv.Athanasiosa 18. Januára. Len pár rokov je tomu ako sa pomaly začal vracať život do tichého a pokojného miesta v Kastre. Predávaním dedičstva sa takto pár ľudí vrátilo a začalo obnovovať staré domy a využívajú ich na víkendové oddychovanie v pokoji tohto nádherného nič nerušeného miesta.

Vodopády
Výdali sme sa na cestu k vodopádom .Po chvíle jazdy sme zistili že sa nám stratil jeden džíp s osadenstvom a Eva sa ich vydala hľadať. My sme zostali čakať na bývalých poliach pri prameni, ktorými tieto polia v dobe keď tu žili zavlažovali. Teraz tu zostala len mohyla vytesaná do mramoru spod ktorej vytekala osviežujúca voda. Len čo sa vrátila stratená partia vydali sme sa k tak ohlasovaným prameňom. Cesta o niečo lepšia sa tiahla smerom dole po upätiach kopcov a strmých svahov. Až na zákrute točiacej sa takmer 350° sme spomalili a ťažkým kamenistým terénom sme prešli pár metrov a ostali sme stáť pri vodopádoch Apostolus. Odstavili džípy a vydali sa po prúde smerom hore. Hneď na skok od cesty pod skalnatým previsom bolo vytvorene malé prehľadné jazierko. Prebrodili sme sa ponad previs a stúpali po kamenných blokoch, po štrku a preskakujúc cez bystrinu s všade trčiace korene. Po niekoľko minútovej chôdze sme došli až k najvyššiemu vodopádu. Pod previsom z ktorého stekal malý prúd vody bolo rozsiahle jazierko. Nakoľko bolo suché počasie tak aj vodopád nemal dostatok vody. Najkrajší je podľa domácich v zimných obdobiach a na jar keď je na ostrove najviac zrážok. Avšak v tak chladnom období by som sa nemohol osviežiť vo vyhĺbených jazierkach týchto skvostných vodopádov. Vydali sme sa na cestu do Limenárie južnou cestou končiac pri fabrike na opracovanie mramoru. Prašnou cestou Eva skoro vytratila spolujazdcov pri prejazde potôčikom tečúceho naprieč cestou. Vhupla doň takou rýchlosťou, že sme mysleli, že už vyletia, našťastie sa dobre pridržiavali no doteraz neviem či si neotrepali zuby. Uprostred cesty stála koza, nehybne ako keby bola z kameňa. Čo bolo najpozoruhodnejšie, že stála šikmo. Myslím si že, asi nemá niečo v poriadku. A tak aj bolo. Keď sa po pár minútach pohla, všimol som si, že ta chudera musela dobre trepnúť na hlavu ako spadla z kolmej steny popri ceste ,kde na nás zopár kôz ešte pokukovalo. Jazda bola svižná a okrem stáda ,ktoré nám ešte skrížilo cestu už takmer na rovine nám nič nebránilo v ceste do Limenárie k mramorovému zverokruhu stojacemu nad plážou Metalia. Pred koncom nášho výletu sme sa prehnali do dediny Theologos a ukončili cestu pri Potose v plážovom bare, kde nám na zaver ponúkli pitie v cene výletu. V bare sme sa rozišli, každý šiel vlastnou cestou, a tí čo chceli, zostali na pláži. Mňa zaviezli na Metalia Beach do Limenárie, kde ma už čakala Lenka .Hneď ako sa dalo som sa osviežil po celodennej horúčave v mori a po chvíli sme sa vydali do apartmánu nakoľko som bol hladný ako vlk. Večer sme strávili v Potose, kde sme si objednali výdatné sladké zákusky z dielne gréckej cukrárky.

Bránami mesta Limenas

Oslepujúce slnečné lúče a ruch ulice nám prebudili do nádherného dňa. Dlho nám netrvalo a už sme mali vytýčení smer našej cesty. Pripravení sme naskočili na našu strelu a vydali sa smerom na sever okolo pláže Tripiti do Limenasu. Prvú nečakanú zastávku sme spravili za Skala Maries , keď náhle na mňa prišlo volanie prírody. Šťastie v nešťastí ,len čo sme zastavili pri ceste prešlo okolo nás policajné vozidlo a začalo brzdiť. Vzápätí sme sa ukryli v odbočke na druhej strane cesty pri pobreží. Nahnali nám strach z pokuty nakoľko Lenka nemala prilbu len slamený klobúk. Veriac že si nás nevšimli sme sa utiahli na pláž z kričím manévrom že sa ideme kúpať. Lenka sa v tom začala vyzliekať do plaviek a v tom sa pri ceste zjavili. Nebolo nám všetko jedno ,ale tvárili sme sa že ich nevidíme a oni asi po piatich minútach posunuli ďalej tam ešte chvíľu čakali pravdepodobne asi na našu reakciu. Napokon to vzdali a odišli a my sme si vydýchli. To bolo už po druhý kráť čo sme stretli policajtov a preto sme sa do tretice rozhodli neriskovať. Lenku som nechal v Skala Maries a ja som sa vrátil pre druhú helmu. Cestou spať som zišiel pred Skala Maries na poľnú cestu prechádzajúc kolo chatrče k zrúcaninách hrnčiarstva, nič tam okrem roztrúsených kameňov a základov bez celku nebolo. Naprieč cez Skala Maries som na priľahlej pláži vyzdvihol Lenku. Svižným tempom sme sa rozbehli a hnali sa po takmer rovinatej ceste bez ohľadu na povolenú rýchlosť. Bez funkčnému tachometru môžem aj tak z určitosťou povedať ,že sme miestami dosiahli rýchlosť 90km/h, nakoľko sme na predošlom pobyte mali obdobný typ motorky z rovnakým výkonom. Zakrátko sme prechádzali dedinkou Skala Kalirachi , Skala Sotira a Skala Rachoni samozrejme pomaly, iba ak by sme chceli skončiť v debničkách medzi zeleninou a ovocím ,alebo na chrbte nejakého Gréka. Len čo sme opustili úzku cestu medzi dedinkami ,som znovu pridal na plyne a z vetrom kvíliacim za ušami sme sa zastavili až v...

Skala Prinos.
Dedinka ma druhý najväčší prístav po Limenase. Kotvia tu lode plaviace sa na pevninu z najkratšou vzdialenosťou do mesta Kavala, do ktorého bolo pri dnešnej dobrej viditeľnosti dovidieť. Môžete sa tu nalodiť aj na pravidelnú rýchlo loď zvanú „Flying Dolphins“ vznášajúcu sa pri jazde nad hladinou. My sme sa tu na chvíľu rozhliadli a zaujali nás veľké lode v doku. Tie svojou veľkosťou vytiahnuté na pobreží fascinovali asi nejedného turistu. Pláže v okolí zväčša kamenisto – pieskové tu nariedko osídľovali turisti. Pod tlakom času stihnúť doraziť čo najskôr do Limenasu sme sa pokračovali v svižnej jazde .

Makryammos
Okolo 13 hodine sme konečne zastavili v Limenase pri ruinách Brány do Silén (Gate of Silen ) a Južného múru (South Wall) pôvodného opevnenia mesta. Vydali sme sa po pravej strane brány do Silén po úzkej asfaltovej ceste kľukato stúpajúc do píniového lesa. Vedľa cesty stála malá ale zato pestrofarebná kaplnka ,kde sme sa na krátko pozastavili. Na konci verejnej cesty, pri vstupnej bráne do Makryamos som oslovil muža, ktorý to tam strážil. Prekvapene som zistil ,že sa platí vstupné na osobu 3 € a na motorke môžem vojsť až dole na parkovisko. Váhavo som sa ho spýtal či je možné ,keď mu zaplatím zálohu a prejdem sa sám pozrieť ako to tam vyzerá. Ten v zapätí reagoval odpovedal „nie“ ak sa chcem pozrieť nech sa pozerám a strká mi reklamný leták s fotografiou do ruky. Neboli sme si istý či to naozaj bude stať za to a vyzeral to tak že sa tam platí za všetko. Otočili sme a vydali sa smerom k lomom po kamenistej ceste. Dlhé trmácanie sme ukončili odbočením na cestu vedúcu k pobrežiu čo nás priviedla na súkromný pozemok s tabulou „vstup zakázaný“. My sme aj tak napriek výstrahe zišli po rozbitej ceste priamo k pobrežiu. Odstavili sme motorku na vstupnej bráne na súkromnú vilu a vydali sa na pešo. Krásne kamenné pobrežie tvorili bloky skál trčiacich do mora. Pieskovú pláž by ste v tejto časti hľadali ťažko. Prešiel som sa po kamenných blokoch na boso s vyhliadkou že sa dostanem aspoň na dobrú vzdialenosť aby som dovidel na Makryammos Beach. Opak pravdou a poskakovanie po skalách som ukončil keď som po pár desiatok metrov narazil na more bez možnosti pokračovať po suší. Vrátil som sa spať a na čiernej rozľahlej skale som utŕžil popáleninu chodidla. Vrátili sme sa teda spoločne k bráne do Makryammos a zaplatili si vstup. Pomedzi bungalovy sme sa zviezli k parkovisku. Naskytol sa nám pekný pohľad na pláž pár barov a ihrísk pre loptové športy. Za 3 € sme očakávali krajšie miesto. Na pláži bol dosť problém nájsť si miesto. Medzi slnečníkmi bolo zakázané sa zložiť a slnečníky v tej najlepšej polohe už obsadené a voľne pozamykané. Keď sme sa chceli usadiť už na nás zazerala Nemka ktorej sme asi prekážali a tak sme sa pobrali ďalej. Tam v ruchu viac-menej Nemcov sme si našli miesto v blízkosti mora. Len čo sme sa osviežili tak som sa vydal zistiť ako sa dostanem k lehátkam a slnečníkom. Prvé ho stretol anglicky hovoriaceho muža asi obsluhu v bielom a ten mi povedal ,že mám isť na hotelovú recepciu vypýtať za poplatok kľuč od lehatok a slnečníka. Keď som konečne prišiel na recepciu tak som sa prihovoril za koľko a zaskočila ma znova cena 14 € za zapožičanie z toho 6 € záloha za vrátenia kľúča. Keďže na pláži nebolo ani jedno voľne miesto čo by za tých 8 € stalo a nebol v cene nijaký drink ,tak som sa zvrtol a vrátil sa spať. Objednal si Frappé a schoval sa pod slnečníkom pri bare. Cestou z baru som preplával menší a asi aj jediný sladkovodný bazén. Na pláži vo vode som dlho nezotrval ,lebo pokriky nemeckej populácie mi neboli sto krát príjemne. A samo o sebe tu bolo asi aj najviac dôchodcov ,na ktorý taktiež nemal chuť sa pozerať. V takom pomere ako na Makryammos som ich nestretol na celom ostrove. Dievčatá nesršali krásou tak som sa musel uspokojiť len pohľadom na moju priateľku. Po desiatkach minút som to napokon vzdal a sám som opustil Makryammos.

Acropolis a chrám Athény Poliouchos
Pár metrov po ceste od vstupnej brány s cesty viedla užšia odbočka s prudkým stúpaním. Vydal som sa teda po nej a pri domčeku na upätí kopca som odstavil môjho dvojkolesového tátoša a vydal sa pešky. Vyšliapaný chodník pomedzi kamenné serpentíny v olivovom háji ma doviedol ku popraskanej skale podobajúcej sa hŕbe kameňov nanosených na kopu. Vyškriabal som horko ťažko na vrchol a tam sa mi naskytol nádherný pohľad ,ktorý mi ta kopa kamenia zakrývala. Makryammos Beach som mal ako na dlani a okrem toho som dovidel aj na mramorové lomy. Cestou späť som sa stretol z párom Angličanov ,ktorým som sa prihovoril a dozvedel sa od nich že robia túry po kopcoch naprieč ostrovom. Naskočil som na tátoša a vydal sa na druhu strana kopca po kamenistej ceste pokračujúcej po pravej strane obliehajúc horu. Trocha som riskoval ,že sa motorka pokazí a opravu a odtiahnutie budem hradiť zo svojho nakoľko mi ešte v požičovni majiteľ dal leták z upozorním ako sa mám takýmto cestám vyhnúť. Opatrnou jazdou som po pár desiatkach metrov prišiel na zákrutu ,kde som v tieni olivovníka od parkoval. Predtým som z pod olivovníka vyhnal pár kôz ,ktoré sa napokon aj tak vrátili a strážili aspoň motorku. Vydal som cez húštinu k zrúcaninám. Po úzkom prekážkovom chodníku som sa ocitol medzi zrúcaninami akropolisu a chrámu zasvätenom bohyni Athena Poliouchos známej ako ochrankyni mesta Limenas, ktorý bol postavený v 7 storočí pred Kristom. V skale vytesaný otvor pripomínajúci klenbu stál v minulosti reliéf zobrazujúci starogréckeho boha lesov, lovcov a pastierov Pana (Pan - muž s capími nohami, rohmi a dlhými fúzmi ,syna nymfy Dryopy a boha Herma alebo najvyššieho boha Dia. Uctievaný v starogréckom a románskom svete mal tu na ostrove Thassose špeciálne miesto.) Vydal som sa smerom k zrúcaninám svätyne po kamenných schodoch až som sa dostlal k mohutným blokom pozostatkov chrámu . Naskytol sa mi nádherný pohľad na cele hlavné mesto. Vyšplhal som sa aj na najvyššie miesto na skale zo zástavou Grécka a vychutnával som si nádherný pohľad. Spustil som sa pomedzi skaly škriabajúc sa ako divý cap až na koniec členitého pohoria kde mi už nič nebránilo vo výhľade. Každopádne neodporúčam terén je zradný a treba hlavne dobru obuv. Pokiaľ by som neliezol až na samý koniec , nezistil by som pôvod mohutných blokov na stavbu svätyne. Aj po toľkých storočiach tu zostaly stopy po vysekaných blokoch, kde sa teraz usídľovali kozy ,ktoré tu zanechávali nespočetne množstvo dôkazov. Podnikavý človek zo Slovenska by mohol využiť tieto dôkazy a vo vreciach predávať ako hnojivo pre pestovateľov. Pri návrate spať som spozoroval ďalšiu trasu vytesanú priamo do skaly prudko sa zatáčajúc v smere na dol. Pokročilí čas ma donútil na rýchlu prechádzku naprieč pozostatkom stredovekého hradu stojaceho na pozostatkoch Akropolisu Apolla Pythiosa. Vrátil som sa k motorke a nasmeroval si to na Makryammos. O 17h na vstupe už nebolo ani nohy tak som len prefrčal okolo. Osviežil sa na pláži nakoľko mi bolo poriadne horúco schladil som sa jak som bol oblečení pod ľadovou sprchou stojacou na ceste z pláže. Zbalili sme sa vydali na potulky mestom ....

Limenas.
Krížom krážom sme sa prehnali ulicami mesta okolo pozostatkov apsidy baziliky z časťou mozaikovej dlažby na mieste, ktoré svojím tvarom pripomína štvorcové námestie v obklopení staromestských domov. Napokon sme sa zastavili pri kostole sv. Nikolasa (Agios Nikolaos). Odkiaľ sme pokračovali k ruinám antickej Agory ,miesta plného antických pozostatkov trhoviska, verejných domov a chrámom zasvätením gréckym bohom z doby 6 až 4 storočia pred Kristom. Z Agory sme sa vybrali cez starý obchodný prístav z množstvom bárok a lodí podobným zmenšeninám pirátskych plachetníc. Prešli sme popri staromestskom dome Metochi postaveného z kamenia, píniového dreva a bridlicovej strechy slúžiaceho ako kultúrne stredisko. Putujúc čo raz ďalej na východ od prístavu sa človek cítil ako keby na chvíľu zašiel do minulosti. Cele pobrežie lemovala mestská pláž z pieskovo-kamenným vstupom a množstvom reštaurácií. Na samom konci kde už cesta nikam neviedla sme sa naprieč branou ocitli na malej ,ale zato malebnej pláži chránenej skalnatým útesom na ktorom z južnej strany smerom do pevniny stala mala kaplnka. Vedľa kaplnky sv. Apoštola (Agia Apostoli) stojacej na pozostatkoch baziliky z čias 5 storočia pred Kristom vedie chodník lemovaný starými hradnými múrmi až k antickému amfiteáter a pozostatkom Akropolisu. Vychutnali sme si nádhery zapadajúceho slnka a pohľadom na okolité more z miesta plného histórie. Ešte pred úplným západom sme sa vrátili spať do mesta až k pozostatkom Baziliky len 200m od prístavu lodí prichádzajúcich z Keramoti a zaparkovali. Pri takmer posledných slnečných lúčov sme sa prešli naprieč mestskými ulicami. Ulica len pár metrov vzdialená od móla sa prebúdzala do života. Obchodíky a reštaurácie sa začali pomaly zapĺňať a miestami sme mali čo robiť aby sme sa predrali pomedzi postavajúcich ľudí prezerajúc si vyložený tovar pred obchodíkmi. Všetci mali oči na pekných veciach a museli sme si dávať pozor. Čo by tu naozaj človek nečakal bolo reštaurácie pripomínajúca McDonald ,odlišovala sa naozaj len názvom. My sme sa na krátko pristavili pri stánku s pečenou kukuricou a rôznymi druhmi orechov na rôzny spôsob. Z hrsťou orieškov cukre sme sa vrátili okolo obchodu z keramikov a pomedzi ulicu samých reštaurácií ,kde nás na každom kroku vyzývali hostitelia ,aby sme sa k ním usadili na lákavé dobré jedlo a víno v príjemnom posedení. Boli by sme aj prijali ponuku nejedného hostiteľa ,ale žiaľbohu sme museli vrátiť motorku o 21 hodine a mali sme pred sebou dlhú cestu do Limenárie. Opustili sme mesto po západe slnka za Olymp a vydali sa pozorujúc pobrežie zo svetielkujúcou loďou plaviacou sa do Kavaly.

V objatí slnka

Sobota nádherný slnečný deň na plavbu loďou pre tých ,ktorý sa pre výlet rozhodli. My sme vydali naprieč Potosom po cesta akoby do nekonečna. Po 10 km meraných asi bulharským metrom sme nakoniec dorazili do najkrajšej horskej dediny zo zachovanou pôvodnou architektúrou.

Theologos
Vydali sme sa pomaly naprieč uličkami popri Mestskom dome a zastavili sa pri jednom z troch kostolov z vysokou samotne stojacou zvonicou. Dedinka sa rozlieha v doline z bohatou na vodu obklopená bridlicovým pohorím . Domčeky výlučne s kameňa a strechy z píniového dreva prekryté bridlicou , držali poukladané na seba vlastnou váhou. V roku 1750 založili Theologos, ktorá mala charakter brániť obyvateľstvo pred pirátmi. Ostrov bol vďaka bohatstvu veľkým lákadlom a často dobývaním miestom. V neskoršej dobe 1813 až 1840 sa stal Theologos hlavným mestom Thassosu vďaka čomu si zachoval svoj charakter. V dnešnej dobe je tomu inak a od vtedy ako ostrov prestal byt okupovaný začali sa obyvatelia sťahovať a sústreďovať na pobreží od Kinari až po Pefkari. Dnes si môžete odkúpiť kamenné domčeky a zrekonštruovať ich v pôvodnej architektúre. Keď sme minuli posledný tradičný domček a opustili Theologos ,vydali sa rýchlou jazdou do Potosu.

Livadi a Alyki
Pokračovali sme v badaní ostrova v smere na Alyki ,kde sme si počkali na Výletnú loď. Tú sme spatrili pri pláži Livadi, pod kláštorom Archanjela Michaela ,ktorej časť je dostupná len od mora. Len čo sme si v husto zaplnenej pláži našli miesto v diaľke sme sledovali výletnú loď zo slovenskými turistami na palube. Zakotvila v zálive a odvážlivci na skákali do mora a menej odvážny a tým čo sa nechcelo plávať až k pláži doplavili na člne. Pri niektorých skokoch to ,ale vyzeralo ako keby vyhodili polená ,alebo vrecia piesku cez palubu. Nenechal som loď dlho čakať a doplával som až k lodi a vyšiel na palubu. Trávenie času potápaním a slnenia nás donútilo sa stiahnuť do jednej zo asi štyroch taverien. Posedenie na okraji pláže v typickej gréckej taverne sme si objednali grilované krevety podávané s chlebom a hranolkami. Trocha nás tu zaskočili ceny ,ktoré tu boli vyššie . Vzhľadom že Alyki je odľahlé miesto a pre grékov je to jediná obživa po pestovaní olív ,tak sme s pochopením načreli hlbšie do vrecka. Na záver nám priniesli ešte melón ,čo bol vynikajúci nápad. Osvieženie nám skutočne padlo k dobru. Jedna porcia grilovaných kreviet stála 9 € ,z rajčinovou omáčkou 10 € , Grécky šalát 6 €, Voda 1l – 1 €, pivo 2,50 €, a zarátali si aj ten melón za O,80 € . Spokojný a najedený sme sa vydali smerom na...

Paradies Beach
Približne 5km okolo neznámej pláže sme prešli priesmykom medzi pohorím Bambourias a Melissopetria. Zastavili sme sa až pri ceste vedúcej na Paradies Beach. Po prašnej ceste dlhej približne 600 m sme dorazili až k pláži ,ktorá nás oslnila svojou krásou a rozmanitosťou. Výstižné meno pre toto miesto naozaj to bol raj na zemi. Piesková pláž z plytkým dnom zo zlatistého piesku dlhé niekoľko metrov od pobrežia. Celú zapadnú časť pláže obklopovalo mohutné pohorie Melisopetria a najvyšším pohorím pri tomto pobreží pohorie Loffio vďaka čomu tu zapadá slnko najrýchlejšie. Po pravej strane výbežok pohoria Melisopia tvoria len kamene ťažko dostupné útesy. Avšak z ľavej strany ,kde sa piesková pláž mení v členitú skalnatú pláž z mnohými zákutiami sa okrem kôz skrývali naháči. I keď je nudizmus v Grécku zakázaný praktizovali ho tu hodné a v neposlednej rade aj Gréci sami. Nádhernú scenériu dopĺňal ostrov Kinara. Do posledného slnečného lúča sme si vychutnali tuto Rajskú pláž. Len čo slnečné lúče opustili pobrežie začalo sa veľké vyľudňovanie. Pred západom slnka sme dorazili do Limenárie kde sme strávili zvyšok večera potulkami po obchodíkoch.

Slnečný deň pri ostrove Kinara

Piaty deň našej dovolenky sme sa rozhodli tráviť ležaním ,oddávaním sa slnku a vode na Golden Beach. Avšak došlo k nečakanej zmene a my sme skončili na najkrajšom mieste čo sme doposiaľ videli. Všetko sa to začalo ,keď sme sa prešli ponad Paradies Beach a zastavili pri ceste. Pod píniami sme od parkovali našu rýchlu strelu a ja som vbehol do húštiny kríkov ,pri prvom pohľade by toto miesto odradilo nejedného človeka. Viedla tadiaľ cestička ,chytilo ma nutkanie zistiť kam vedie. Pritom som dúfal ,že uvidím ostrov Kinara. Veľké prekvapenie sa nám naskytlo keď sme sa pomedzi stromy ocitli na útese čo delí Paradies Beach na dve časti a pod nim nádherne kamenné pobrežie s plochými kamennými blokmi obklopenými azúrovým priezračným morom. Miesto na prvý pohľad nedotknuté z výhľadom na ostrov Kinara z najkratšou vzdialenosťou od pobrežia približne 2 km. Chodník sa tu delil na dve časti jedna aj druha bola pre nás neznámou. Vybrali sme sa vľavo pomedzi kríky ponad roklinu prudko klesajúc dole. Čoraz viac sme sa vzdialili od útesu. Cez hustý porast cestička vyústila nad pobrežím ,v tom nás zazrela partia mladých grékov ,ktorý po nás pokrikovali aby sme šli smerom k ním. Úzkym chodníkom na skalnatom previse obrasteným zmiešaným porastom sme sa okolo prameňa pitnej vody dostali na kamienkovú pláž ,kde mladý gréci stanovali. Ideálne miesto na stanovanie rovno na pláži zo zdrojom pitnej vody. Nestihli sme sa ani zložiť a už mi Včielka Mája uštedrila ranu do chodidla. Ako každý rok ani tentoraz som sa jej nevyhol. Asi sa na mňa bohovia nahnevali tak som im to neskôr oplatil vyčistením pláže a skalnatého útesu od odpadkov. Nikdy nepochopím na ľudí znečisťujúcich prírodu. Keď niečo donesiem na pláž tak to aj vezmem späť. A ku všetkému znečisťovať a znevažovanie prírody je proti zdravému rozumu. Na pláži sa nedalo kúpať vďaka množstvu veľkých kameňov a ježkom pri vstupe do vody. Vydal som sa smerom k skalnatému pobrežiu hľadať to krásne mesto. Náročný prístup ,ale o to krajší pohľad ,keď som nakoniec prišiel do cieľa svojej cesty. Prebádal som to miesto ako na suší tak i pod vodou a preplával som späť pre Lenku. Výstup na pred plážou bol naozaj nebezpečný vzhľadom k tým kameňom a ježkom. Doplnili sme si pitnú vodu a cele doobedie a pravé poludnie sme trávili na kamenných blokoch nádherného pobrežia. Skvele miesto na potápanie a na skákanie. Pieskové dno presvecovalo slnko a voda len tak žiarila a lákala sa ňou unášať. Trávil som cele hodiny vo vode ani som si neuvedomoval tu páľavu slnka ,ktorá ma takmer spálila. Čudujem sa Lenke ako mohla vydržať tu páľavu na skale. Kozy sme svojim príchodom vyrušili ,tie sa tu schovávali v tieni skalnatých previsov. Boli také zvedavé ,že prišli aj na pár metrov od nás ,čo Lenku vystrašilo. Skvelé miesto sme nakoniec vyčerpaný opustili.

Chrisi Ammoudia
Vydali sme sa cez dedinku Loutra a Kinara do vzdialenej Skala Potamia poblíž Golden Beach. Pobrežie lemovali neznáme pláže striedajúce sa s kamennými útesmi a kamienkovo pieskovými plážami. Bolo také jasné počasie že sme dovideli až na Turecku pevninu. Pri poslednom zjazde s kopca sme narazili na roj včiel ,ktorý sa preletoval naprieč cestou ,ale našťastie sme to prežili bez ujmi. Zakrátko sme boli v Skala Potamia a pozdĺž pobrežia sme dorazili do Chrisi Ammoudia. Tam sme sa usadili v jednej z reštaurácií priamo na zlatej pláži. Miesta bolo dosť tak ako aj otravných ôs. Len čo sme sa usadili už stál pri nás čašník. Medzičasom čo sme si vyberali s pestrej ponuky podnášali zvyšky jedál ,na ktorých sa pásli dotieravé osy. Nebezpečné to nastalo byť hneď ,ako nám priniesli pizzu. Osy boli také drzé že sa nedalo dať ani sústo do úst ,jedine čo nás zachránilo bolo kadidlo z tlejúcou Gréckou kávou. Krásne počasie a príjemne posedenie v nádhernom posedení vystriedali mraky. Spokojný sme sa usadili na pláži osviežili veľkou zmrzlinou. Nebyť mrakov boli by sme sa ešte okúpali a tak sme sa pobrali cez Panagiu do Limenasu. Pred príchodom do Limenasu spŕchlo. Našťastie sme prišli po daždi ,ale počasie zmarilo náš plán stráviť večer v Limenase. Neostávalo nám iné ako sa vydať na dlhu cestu severnou stranou. Cesta nám trvala odhadom dve hodiny. Ostrov bol zahalený v tme keď sme dorazili do Limenárie. Počas cesty sa zdvihol aj silný vietor ,ktorý mal za následok nočný dážď. Ale ako sa vraví „ všetko zlé je na niečo dobré“ aspoň sa ochladilo a bolo možne konečne sa aj dobre vyspať. V izbe bolo neznesiteľné teplo a vetrať v noci z ulice bolo nemožné z dôvodu neznesiteľného hluku motoriek a ranných smetiarov.

Cestou na Golden Beach (Chrisi Ammoudia)

Počas celé dni objavovania pláži sme míňali miesto z pozostatkami histórie vypínajúc sa na výbežku nad cestou v zálive len pár stoviek metrov od Alyki. Dnes prišiel deň keď sa konečne odhodlali na výstup k zrúcaninám veže Thimonia (Acient Tower of Thimonia).Cestu dosť kamenistú sme museli zdolať na pešo a napomáhal nám prijemný dotyk slnečných lúčov. Keď sme po pár minútach dorazili k cieľu našej cesty, naskytol sa nám nádherný pohľad zo scenériou hôr zo širokým výhľadom na more. S pohľadu a polohy veže sme usúdili že veža pravdepodobne slúžila ,ako strážne miesto pred nevítanými hosťami od mora. Okrem zrúcaniny veže ,ktorá mohla mať v priemere 7 m sa nachádzali pozostatky menšieho domčeka. Miesto obklopoval olivový háj, včelie úle a kozy čo sa pásli ,na kde tu rastúcej tráve v tieni olivovníkov. Na ceste od veže sme sa nakrátko zastavili pri Alyki. Vďaka včerajšiemu výdatnému slneniu som dnes na rozdiel od Lenky nemal chuť čvachtať a opaľovať sa. A tak som rozhodli že sa vydáme objavovať dedinky a ich architektúru. Nakoľko sme už dedinky z časti videli pred pár rokmi stále nás a hlavne mňa priťahovali zákutia ,ktoré sa nám nepodarili prebádať. V neposlednej rade nás lákal ten nádherný panoramaticky pohľad na pobrežie z dediniek ,ktoré ležali na úpätí hôr. Za Paradies Beach sa popri ceste nachádza malá dedinka Kinara z jedinými potravinami v širokom okolí. Po stopách tunajších obyvateľov by ste ťažko hľadali ,ako aj po nejakej zaujímavej architektúre. Jedine čo som sa dozvedel ,že v okolitých horách sa nachádzajú pozostatky banských štôlni ,kde sa v dávnom veku ťažilo zlato. Dedinku by som nazval skôr miestom z roztrúsenými apartmánmi popri ceste a na úbočí pohoria Fanos . Pokochali sme sa pohľadom na pohorie lemujúce pobrežie pri poludňajšom slnku a pokračovali stúpajúc po ceste v podobe hada ponad nedostupné pobrežie. Prichádzajúcej po ceste ponad Skala Potamia sme sa zastavili na odpočívadle z nádherným výhľadom na cele pobrežie z Golden Beach v pozadí z najvyššou horou Ypsarion (1206 m) . Kopírujúc zákruty sme sa vyviezli do husto zastavanej Potamie. Najvyššom mieste a zároveň aj koncom asfaltovej cesty sme zavítali do najvyššie položeného kostolíka. Vyrušili sme pri zábave kňaza ,ako sa z deťmi hrajú futbal v blízkosti kostola. Spúšťajúc sa uličkami sme pri ďalšom kostolíku a múzeu Vagis narazili na českých turistov. Zamiešal som sa medzi turistov ,aby som si obzrel výtvory umelcov dávnych čias. Na moju zvedavosť som nakoniec zaplatil vstupné 2 eura. Tak som si to zopakoval celé ešte raz a obzrel si skulptúry aj v nižšom podlaží budovy. Grékíňu som zaskočil tým ,že som každú skulptúru odfotografoval samostatné čo rozhodne nečakala a zabralo jej to viacej času. Na jej škodu nemala pýtať vstupne a to chcela za oboch ,ale nadal som jej nakoľko Lenka čakala vonku a dnu ani len nenazrela. V konečnom dôsledku si pozrie aj tak fotografie. Po malej exkurzii sme sa kľukatou cestou vydali do Panagie. V dedinke to žilo, taverny na námestí plné turistov. Vyviezli sme sa uličkami pomedzi typické domčekmi pre tuto oblasť z bridlicovými strechami a zastavili sa až pri prameni. V tieni javorových stromov z otvorom v tvare srdca v kmeni sa z popod koreňov valila osviežujúca voda. Male dievčaťa čo sa tam hrali ma obdarovali náhrdelníkom z mušle. Príjemne osviežený sme sa zastavili v kostolíku kde na mňa kňaz vybehol nepríjemným krikom, že sa vo vnútri nesme fotiť. A to som pri tom ani neskúšal ,keďže fotografie som už získal pred dvoma rokmi. Prešiel som okolo tunajšieho cintorínu. Ulicou smerom pod Ypsarion som sa snažil dostať čo najvyššie ,ale keď sa stratila pevná cesta vrátili sme sa spať a hľadali nejaké vyššie miesto z ktorého by sme si mohli pozrieť dedinku ako na dlani. Po blúdení uličkami sme sa dostali k najstrmšej časti dedinky a tu pri schádzaní som natrafil na kaplnku v lese. Pomedzi úzke uličky a prudké zároveň sme dostali až k hlavnej ceste. Odtiaľ sme sa spustili naprieč Skala Potamia po pobreží až na Golden Beach kde sme v Taverne Cavo Doro natrafili na účastníkov výletu organizovaným delegátkou „Okruh ostrovom“ . Padlo nám to vhod nakoľko nám poradili pri výbere z ponuky. Usadili sme sa vo vysokom kresle a po malej prezentácii jedál ,ktoré nám Eva predviedla sme si objednali Grécky šalát s tuniakom a Vyprážané mleté kuracie mäso z hranolkami a zeleninovou oblohou. Kuracinu by ste tu hľadal márne, nakoľko som našiel v cestičku obalený launchsmit. Vcelku vyzeralo jedlo veľmi príťažlivo a chutilo aj dobre. Jedine čo nás tu sklamalo bolo Frappé ,nakoľko sme na Chalkidikách ochutnali pravú chuť skutočného Frappé , tak toto nám chutila ako brečka ,čo sa nedá ani zďaleka porovnávať. Po zažehnaní hladu sme sa vydali na pláž. Ja som na krátko obehol na motorke Chrisi Ammoudia ,navštívil som aj pristav a odľahlé zakutia tohto letoviska. Slnko dlho nevydržalo a zatienilo ho obrovské mračno oblakov. Väčšina ľudí pláž opustila no my sme zotrvali, dal som na moje znalosti ,že hora dážď zadrží na severnej strane ostrova. Čo sa napokon stalo a po hodine sa konečne vyjasnilo síce sa trocha ochladilo nakoniec bola už aj 18h. A tak či onak by slnko 19h zapadlo za pohorie. Trávili sme čas čvachtaním vo vlnách a postavením malého hradu pre malého chlapca. Ako náhle zapadlo slnko za pohorie vydali sme sa na cestu späť do Limenárie.